Občas zachytíte pojem „kočovka“, čo to vlastne je? Spisovne: kočovanie so včelami. Stále vám to nič nehovorí? Vedeli ste, že celé úle sa presúvajú? Kam, prečo, načo? Aký to má zmysel, aké to má riziká, ako to prebieha? Aké sú naše výsledky?
Kočovka
Na začiatok si povedzme, čo sa pod pojmom kočovka myslí. Ide o kočovanie so včelami, čiže dočasný presun včelstiev z trvalého stanovišťa (z miesta, kde sú väčšinu roka) na miesto, kde prebieha znáška.
Kam sa kočuje a prečo
Kočuje sa na miesta, kde sa očakáva silná znáška, napriek tomu, že tú je ťažké odhadnúť. Najčastejšie je to na agát, repku, slnečnicu či na medovicu. Chodieva sa aj za malinou (skôr chodievalo), pohánkou, facéliou, vŕbami, na horské lúky a za ďalšími rastlinami, ktoré by aspoň potencionálne mali dať väčšiu znášku. (O priebehu znášky sa dočítate viac tu.) Prečo? Lebo je pomerne častý jav, že na trvalom stanovišti sú znášky časť sezóny slabé či dokonca žiadne (hlad). Okrem iného, podpisuje sa pod to sucho.
Refundácia
Ak sa niekam včelár vyberie so včelami, malo by sa mu to oplatiť, čiže náklady a negatíva by mali prekryť pozitíva – vyššie znášky. Ruka v ruke s nimi ide lepší rozvoj včelstiev, viacej včelích produktov (aj samotného medu), lepší zdravotný stav včelstiev. Zakaždým je to „hop alebo trop“, ruleta, buď máte šťastie, alebo nie. Niekto ho má bežne, no my, žiaľ, nie 🙁 – stačí si pozrieť záver článku.
Diverzifikácia rizika – včelstvá by sa mali rozdeliť (ak je to možné) pri kočovke na dve rôzne plodiny – ak nevyjde jedna, vyjde druhá. Overené na vlastnej koži…
Negatíva
Negatíva sú okrem iného prácnosť – tie úle tam treba previesť (naložiť – SÚ ŤAŽKÉ, vyložiť, potom priviesť naspäť), nato musíte mať pre ne miesto, kam ich umiestniť (byrokracia), pričom nie vždy to musí byť zadarmo. A to musí byť miesto, aby ste nikoho neobťažovali (aj keď to zabezpečíte, hysteričiek sa nájde dosť). Pravidelne k včelstvám treba chodievať, čím väčšia vzdialenosť, tým vyššie náklady na pohonné hmoty. To všetko zaberá veľmi veľa času. Niečo vám pri nich bude chýbať, zase cesta tam a späť, niečo zabudnete, zase cesta tam a späť. Kontroly môže však zminimalizovať úľová váha.
Pre samotné včely existuje tiež negatívum, larvy v istej konkrétnej fáze vývoja môžu vraj uhynúť pri silných otrasoch (pri presune). Ak sa ale presunú do oblasti, kde budú mať hojnosť, tak je to minimálna daň za ukončenie hladu či paberkovania. Existujú ale ešte aj riziká, ktoré ak včelár nevyrieši, môžu včely cestou uhynúť (udusenie sa, prehriatie,…).
Obavy
Obavy mávajú včelári, ktorí majú trvalé stanovište a neďaleko nich prídu na kočovku iní včelári. Tí by mali prikočovať pochopiteľne ďalej (ak sa to dá), pre dobro oboch. „Domáci“ včelári mávajú strach, že včely kočujúcich im „pokradnú“ med z rastlín. Kočuje sa na miesta, kde sa predpokladá silná znáška a kde sú veľké plochy rastlín – pri silnej znáške tie plochy uživia bežne omnoho viac včelstiev, než tam aj s kočujúcimi včelármi bude. Dokonca ani spoločnými silami nemusia zvládnuť danú plochu dostatočne opeliť. Čiže je to zbytočný strach.
Na druhej strane, ak je znáška slabá či rastliny na tej veľkej ploche vôbec nemedujú, je to obom na škodu. Je ale nezmyselné konanie kočujúceho včelára, ak tam prikočuje a tá vysadená plocha je veľmi malá, pričom miestnych včelstiev je tam už dosť. Rizikom je tiež väčšie šírenie chorôb (predovšetkým sa môžu zmixovať vírusy).
Ako to prebieha
– Zviažu sa úle v rámci radu („zgurtňujú“).
– Medzi úle sa umiestni polystyrén (ideálne styrodur) na vyplnenie medzier a zabránenie trenia úľov o seba.
– Paleta s úľmi sa umiestni na vozík, nôžky sa odoberú.
Najprv je potrebné zavrieť úle (musia mať dobré vetranie), a to v čase, keď sú včely doma. Čiže buď večer, alebo skoro ráno, dokiaľ ešte nevyleteli. Pohodlnejšie je, keď mierne mrholí behom dňa a tiež nelietajú, no spoliehať sa na jemný dážď nedá. Následne sa úle zviažu, aby sa jednotlivé časti pri presune nerozpojili. Najčastejšie sa prevážajú v noci – menší pohyb vozidiel na ceste. Ak by niekde časť včiel „ušla“, budú len liezť po úli a tiež je chladnejšie. V denných horúčavách sa môže slabo vetraný úľ so vzrušenými včelami ľahko prehriať a skončiť to katastrofou. Ak sa prevezú v noci, do rána sa upokoja a ráno sa môžu smelo začať zalietavať. Začnú krúžiť okolo úľa v čoraz väčších oblúkoch, pričom si zapamätávajú terén a presnú polohu úľa na centimetre presne. Popritom začínajú aj hľadať znášku.
Pomocou čoho ich presúvať? Kočovné vozy ste už videli, hovoria im aj maringotky. Použiť sa dá aj dodávka, náves, vlečka za auto. Existujú ale aj originálne kočovné systémy – napríklad paletový. Detailnejšie si ho viete prezrieť vo videu z reportáže vo farmárskej revue (18.06.2017) a aj jeho vylepšenia.
Kočovné palety sú naozaj vynikajúce, ale len do rovného terénu. Čím krivší, tým je to horšie. Nájsť aspoň ako-tak rovné miesto v krivom teréne nie je jednoduché a pravdupovediac častokrát ani postačujúce. Nezabudnem, ako sme celý deň vykopávali dieru pod paletou + podjazd, lebo terén bol krivý a paleta sa zaborila do zeme – nuž človek sa stále učí..
Netreba zabúdať, že na presun je potrebné aj silné terénne auto. Nie, nie SUV, ktoré nezvládne ani mokrý trávnik (hlavná vec, že je „4 x 4“). To ale aj riadne „žerie“. Ako sa vraví, keď chcete mať opicu, musíte mať aj na banány. Máme Nisan Terano 2.7, niežeby lepšie neexistovalo, ale sme spokojní. Až na tú spotrebu. V časoch (2022), keď je nafta najdrahšie palivo, tankovanie hrozne bolí.
Podmienky na presun sú trochu podobné ako pri zakladaní nového stanovišťa. Podrobnostiam sa venujeme na včelárskom krúžku.
Naša skúsenosť s kočovaním
Aj preto pri kočovke v noci používame červené svetlo – my vidíme, včely nie.
Obzvlášť pri otváraní úľov po samotnom presune.
Naše kočovky sú už početnejšie. Kočujeme so včelstvami asi od roku 2017.
2017 – 2021 – 5 rokov sme kočovali do kopcov nad obec Korunková na horčicu a následne tam bola vysadená pohánka. Jeden jediný raz sa objavila podstatná znáška, a to z pohánky. Zákon schválnosti – skôr než pohánka poriadne rozkvitla, presunuli sme skoro všetky vykočované včelstvá na slnečnicu, nakoľko vyzerala veľmi perspektívne. Nebyť tohto hlúpeho kroku (nedodržali sme diverzifikáciu rizika), mohli sme mať mnoho pohánkového medu aspoň raz. Inak to kočovanie bolo zbytočné, náklady ďaleko-ďaleko presiahli zisk a stratili sme čas. (Mimochodom, z tej slnečnice v daný rok bolo absolútne nič.)
2017 – 2019 – kočovali sme na slnečnicu. Ako sa ukázalo neskôr, bola určená na biopalivá, žiadna znáška. Prvý rok ešte čosi priniesli, nakoľko vedľa bolo políčko inej slnečnice. Tiež sme na slnečnicu kočovali vlani (2022), dokonca na dve rôzne miesta 60 km od seba, pre sucho opäť zbytočne.
2020 a 2021 – vykočovali sme za medovicou, bez úspechu. Tiež sme šli za vŕbou, 2020 čiastočný úspech, 2021 zbytočne. Ale pri vŕbe sme aj my pochybili kvôli rojeniu.
2018 a 2019 – kočovali sme na repku. V 2018 bola brutálne veľká znáška, žiaľbohu, sme prišli až na posledný týždeň + vykočovali sme s najslabšími včelstvami, nakoľko pôvodne boli určené na stredoškolský včelársky krúžok. Kvôli susedom sme ich museli zo školského pozemku presunúť, našli sme miesto náhodou pri kvitnúcej repke. Škoda, že nás nevystrnadili preč skôr. V 2019 sme šli na repku včas, žiaľ skoro žiadna znáška.
2022 – vlani sme vykočovali aj na pestrec, opäť zbytočne, sucho.
Nie, nevzdávame sa, raz to už snáď konečne vyjde. Prečo to nevyšlo? Posledné roky sú letá veľmi suché (a zhoršuje sa to). Nad obcou Korunková sú polia vysoko v kopcoch, kde je sucho obzvlášť citeľné, pôda kamenistá a poľnohospodár sa nestará. Pohánku sadí veľmi neskoro a ešte k tomu zver. To, aký brutálne neprístupný terén tam je, už ani nehovorím. RAZ narástla nádherná horčica, očakávali sme ukážkovú znášku. Odkedy začala kvitnúť, dokiaľ neodkvitla, pršalo. 2 x denne, akurát aby vypláchlo nektár. Jednoducho zákon schválnosti!
Medovica sa vo väčšom objavuje raz za 4 – 5 rokov, a aj to musíte natrafiť na správne miesto, rozhodnúť môžu aj 2 – 3 km. A tej je rok čo rok menej a menej.
Pestrec máva nevyspytateľné znášky, niektoré odrody slnečnice nedajú nič (na biopalivá…), repka nemusí mať vhodnú teplotu, môžu viať nesprávne vetry. A takto môžeme pokračovať.
Má to zmysel?
Otázka nakoniec: Oplatí sa kočovať? Kto neskúsi, nezistí. Kto neriskuje, nezíska. V našej oblasti sú proste biedne znášky a nevhodné podmienky, a tak sa trápime a skúšame. Sú včelári, ktorí na kočovky nedajú dopustiť, vďaka nim majú hromadu medu. Čiže áno, vo všeobecnosti sa oplatí (nám zatiaľ nie), ale trend, ktorý nastáva, je postupné znižovanie celkového množstva kočovania – nákladovosť vs. slabnúce znášky.
